Mladá žena Vladyslava Balera prišla do Nitry v júli v roku 2022 po vypuknutí vojny na Ukrajine v silnej depresii. Ako sama hovorí, žila vo vzduchoprázdne a nevedela sa zaradiť do spoločnosti. Veci, ktoré dovtedy, ako 18-ročné dievča, považovala za dôležité, boli nenávratne preč.
Vojna ju naučila žiť inak. S podporou rodiny a priateľa začala byť aktívna. Navštevovala rôzne kurzy, absolvovala školenia, nadviazala kontakty s miestnym mládežníckym parlamentom a postupne sa zaradila do spoločnosti. Dnes hovorí plynule slovensky, je z nej úspešná pracovníčka samosprávy a mladá aktivistka, ktorá pomáha iným ukrajinským ženám prekonávať bežné životné prekážky v Integračnom programe pre mladé ukrajinské ženy. Jej projekt bol podporený v programe Nitrianskej komunitnej nadácie Spoznajme sa s finančnou podporou organizácie UNICEF a Mesta Nitra. Na svoj život na Ukrajine spred vojny spomína len v dobrom. Všetko sa však zmenilo...
Detstvo a rodinné pomery
Vladka sa narodila v roku 2003 v meste Balakliia v regióne Charkov do rodiny bez otca, ktorého nikdy nepoznala. Mama však v jej dvoch rokoch stretla nového muža, ktorého Vladka dodnes považuje za svojho otca, aj napriek nedávnemu rozchodu svojich rodičov. V roku 2021 sa jej mamina po rozvode potrebovala spamätať z neľahkej situácie a odišla pracovať na Slovensko. Vladka a jej mladšia sestra ostali žiť s babkou...
Život tínedžera na Ukrajine bol veľmi aktívny
Už v meste Balakliia pracovala ako „youthworker“, kde sa kontinuálne venovali mládeži, mali iniciatívne skupiny či parlament. Považuje sa za aktívnu občianku, absolvovala rôzne školenia v práci s mládežou, získala certifikáty. Venovala sa mládežníckej politike, kinu, divadlu a mala veľa priateľov. Voľba vysokej školy (V 16 tich) padla na policajnú akadémiu. „Mám dobrú fyzickú prípravu, viem strieľať, študovala som právo a policajné vyšetrovateľstvo. Dostala som štipendium za dobré známky. Stihla som 2,5 roka z môjho štúdia,“ opisuje mladá policajtka.
V deň vypuknutia vojny...
„Keď som sa zobudila na univerzite 24. februára na bombardovanie, nevedela som presne identifikovať tie zvuky. Myslela som si, že ide o cvičenie. Spolubývajúce, ktoré pochádzali z Donbasu, ma hneď uviedli do obrazu. Už to zažili. Evakuovali nás do univerzitných pivníc a študentov prvého ročníka poslali domov. Tvrdili nám, že univerzita je najbezpečnejšie miesto. Napokon sme však vďaka môjmu dedkovi odišli späť do Balaklii", spomína Vladka.
Najbližšie mesiace boli veľmi ťažké
Keď prišli do Balaklii a 3 dni na to začali Rusi okupovať ich mesto, boli v totálnom šoku. „Prvé dni si ani poriadne nepamätám, bola som v šoku. Rusi chodili po domoch a zisťovali u koho v rodine sú vojaci. V meste nastal chaos. Nad hlavami nám lietali hlučné stíhačky a každým preletom sme sa báli viac a viac,“ opisuje Vladka s „gučou v hrdle“ neľahkú situáciu. Všetci verili, že to nebude trvať dlho a čoskoro bude pokoj. Opak bol však pravdou. Viac ako pol roka bývali v pivnici, prerobili si ju v skromných podmienkach na záložný byt a väčšinu času trávili tam. Nemali ani vodu, ani elektrinu. Nedali sa robiť ani pohreby, a keď pochovávali telá nad hlavami im lietali bomby a lietadlá. „Keď bombardovali od 5tej rána do neskorého večera, mala som už hrozné psychické stavy. Najhorší bol pocit bezmocnosti, že nemám svoj život vo vlastných rukách. Nič som nemohla ovplyvniť, len čakať, a to ma ubíjalo najviac,“ hovorí Vladka. Vďaka programu Helping to live a aktivistom sa podarilo obe sestry dostať do bezpečia a prejsť mimo okupovaného územia, do Charkova. Ešte v Charkove sa dievčatá stretli s maminou a spolu zamierili na Slovensko. Ich cieľ bola Nitra, kde ich mamina pracovala a mala zázemie už rok a pol. „Keď som prvýkrát po roku zbadala maminu mala som jasno. Až tu som sa začala cítiť úplne bezpečne. V Nitre sa hľadám a dávam sa dokopy. Je to fajn, lebo už prestávam mať nočné mory,“ hovorí Vladka o prvých dňoch.
Dobrovoľníčka a aktivistka
Vladka mala šťastie na dobrých ľudí, ktorí jej pomohli a dostali ju z psychického dna. Jej najväčšou oporou bola rodina, jej priateľ s rodinou či Ivana Bytelová z jazykovej školy Vages, ktorá jej pomohla po viacerých stránkach.
Keď si prešla dlhú cestu z psychického dna na bežný aktívny život, rozhodla sa pomáhať iným. Začala cvičiť pravidelne jógu, učila sa slovenčinu, navštevovala psychológa, stretávala sa s ľuďmi a v roku 2024 získala prácu koordinátora mládeže na MSÚ Nitra. „Pracujem s mládežou, mládežníckym parlamentom, s mladými aktívnymi ľuďmi, s ktorými sme v podstate rovesníci, ale ja sa cítim oveľa staršia. Už sa nezaoberám vo svojom živote maličkosťami, ktoré neviem ovplyvniť. Teraz angažujem mládež, pomáham v participácii a koordinujem projekty. Cítim sa užitočná a baví ma to,“ opisuje svoj aktuálny život.
Vladka sa na Slovensku stabilizovala, ale stále mala pocit, že jej niečo chýba. „Mala som rodinu, priateľa, prácu, sebarozvoj, ale chýbal mi 1 pilier. Chýbali mi priatelia.“ Sama dobre poznala prácu vo výrobe, vie ako sa mladá žena cíti, keď pracuje na 3 smenách. Rieši len základné životné potreby, aby zarobila a je odlúčená od komunity. „Na Ukrajine máme rôzne druhy komunitného sieťovania – napríklad art stretnutia, množstvo športov, diskusií či rôzne druhy kultúry. Rozhodla som sa, že to pre mladých môžem priniesť aj sem,“ nadšene rozpráva o svojom nápade.
Prostredníctvom Blue Dot COMIN Nitra sa dopočula o možnosti získať grant od UNICEF a Nitrianskej komunitnej nadácie, chopila sa príležitosti a napísala projekt s názvom Integračný program pre mladé ukrajinské ženy. „Aj malá motivácia či impulz vie niekoho posunúť. Mladé ženy na týchto aktivitách môžu pracovať samé na sebe, nájsť si priateľstvá, rozšíriť záujmy a naštartujú si život.“ Aktuálne je ich viac ako 80 žien od 20 do 25 rokov. Tento projekt jej nahradil dôležitý pilier v živote. Vďaka nemu majú mladé ženy stretnutia so psychologičkou, art stretnutia či hodiny jogy.
Keď musela ísť Vladka len na 1 deň na Ukrajinu kvôli dokladom, odrátavala minúty, aby sa mohla vrátiť späť na Slovensko. Už sa viac na Ukrajine necíti bezpečne. Preto začala robiť veci inak, pozerá sa na svoj život tu z dlhodobého hľadiska a chce tu vybudovať komunitu mladých úspešných sebavedomých ľudí, ktorí môžu byť pre našu krajinu prínosom. A toto ju motivuje robiť veci inak.
A my len dodáme, že tam, kde sa človek cíti bezpečne a naplnený, je jeho pravý domov. Veľa šťastia Vladka a všetky mladé ukrajinské ženy, ktoré sa snažia u nás začať nový život bez bolesti a strachu.
zdroj článku: Nitrianska komunitná nadácia
