Skip to main content

Len byť spolu a v bezpečí

| Katarína Boháčková, Baterkáreň | aktuality
446 videní

Keď vo februári minulého roka ruské vojská vpadli na ukrajinské územie, žila si fotografka Anna Troshina (26) svoj bežný pokojný život v meste Boryspiľ pri Kyjeve. Jej partner Taras od pandémie pracoval z domu. Každé ráno si zašli na kávu a trávili spolu s dvojročným synčekom Ostapom veľa času. Keby jej vtedy niekto povedal, že nasledujúci rok strávi ako utečenkyňa na cestách s jedným batohom a bude bývať postupne na štyroch rôznych miestach v troch krajinách, neverila by mu.

Osudný deň

O možnom útoku Ruska sa hovorilo už nejaký čas, no Anna s Tarasom dúfali, že je to len zbytočná panika. Dokonca aj vtedy, keď v osudnú noc 24. februára začuli výbuch. „Taras ma ubezpečoval, že to je určite len kamión, no po tretej rane bolo jasné, že sa mýli. Spomínam si, ako som ležala v posteli a bála som sa pohnúť. Po uliciach začali jazdiť vojenské vozidlá, všade boli autá, ľudia stáli v radoch na výber hotovosti. Rozhodli sme sa zostať doma, kým prejde najväčšia vlna paniky. Celý deň sme sledovali internet, médiá, stále dookola. Bála som sa čo i len podísť k oknu. Bolo ťažké uveriť tomu, čo sa deje, no bola to strašná realita,“ opisuje Anna. Keď si vtedy prečítala, že mobilizujú mužov a zatvárajú sa hranice, rozplakala sa.

Rozlúčka na neurčito

V marci sa Boryspiľ ocitol v priamom ohrození, obyvatelia utekali preč. Medzi nimi aj Annina rodina. Rozhodli sa odísť čo najviac na západ Ukrajiny – do Užhorodu. Na ten deň si spomína ako na jeden z najťažších v živote. Do batoha si zbalili len základné veci – doklady, peniaze, nejaké jedlo, plienky a náhradné oblečenie pre Ostapa. Hoci na stanicu prišli skoro ráno, do vlaku nastupovali až v noci. „Na nástupišti bola tma, všetky svetlá zhasli, aby ich nebolo vidno z lietadiel. Ľudia sa tlačili, kričali, na stanici nechávali batožinu aj zvieratá, aby mali šancu dostať sa do vozňa,“ opisuje mladá žena niečo, čo dovtedy videla len vo filmoch. Keď sa jej horko-ťažko podarilo nastúpiť do preplneného vlaku, prišlo trpké zistenie, že Tarasa dovnútra nepustili. Nakoniec sa jej však podarilo obmäkčiť sprievodcu.

V Užhorode to bolo lepšie ako doma, no necítili sa tam bezpečne. Po dvoch týždňoch sa rozhodli. Taras ostal, keďže nemohol opustiť krajinu, no ona s mamou, sestrou a synčekom pokračovali ďalej na Slovensko. Ešte predtým však urobili dôležitý krok. „Zosobášili sme sa. Boli sme spolu už viac ako tri roky, nevedeli sme, kedy sa znovu uvidíme. Kedy, keď nie teraz?“ Hneď druhý deň po svadbe Anna so synom odišli najskôr do Bratislavy a po čase do Trnavy.

Vystrašili ju aj smetiari

Trnavské vzdelávacie a reuse centrum Baterkáreň vtedy poskytovalo humanitárnu pomoc utečencom. „Prišla som tam so synčekom na rukách a spýtala som sa, či pre mňa nemajú nejaké nohavice, keďže som mala minimum oblečenia. Mali,“ usmieva sa Anna, ktorá v centre našla oveľa viac ako spomínané nohavice – pomoc, priateľov i miesto, kde mohla byť užitočná. Vedela, že v Trnave jej nič nehrozí, ale aj tak mala úzkostné stavy. Spočiatku takmer nespávala a jedla len to, čo nechal na tanieri jej syn. „Raz ráno som sa zobudila na čudné zvuky a rachot, vystrašene som sa pozrela z okna, no boli to len smetiari.“

Vďaka známym sa Anna s Ostapom dostali na pár mesiacov do Talianska. Veľmi im však chýbal milovaný manžel a otec. Túžba po domove a pokoji, bez striedania miest, ľudí a jazykov, bola čoraz silnejšia. Aj preto sa minulú jeseň vrátili za Tarasom do Užhorodu. Napriek sirénam, ktoré sú niekedy na dennom poriadku, napriek presunom do krytu, napriek tomu, že ich byt sa nachádza vedľa cintorína a smútočné sprievody im pripomínajú, že denne zomierajú ľudia, ktorí bránia ich krajinu – je toto momentálne najbezpečnejšie miesto, kde môžu žiť všetci traja spolu. Sami nevedia, na ako dlho. „Som šťastná, že sme spolu, ale stále sa nedokážem uvoľniť, relaxovať, zbaviť sa vnútorného strachu z toho, čo bude,“ priznáva so smútkom Anna.

zdroje:

autorka: Katarína Boháčková, Baterkáreň

fotografia: archív A.T.

 
top