27. februára 2024 sa v priestoroch Blue Dot COMIN uskutočnilo premietanie silného dokumentárneho filmu s názvom „Čo ste urobili Rusom?“ od režisérov Michala Fuliera a Jany Bučka Kovalčíkovej. Tento film zachytáva každodennú realitu ukrajinského národa a ľudí, ktorí sú vo vojnovej zóne odkázaní na pomoc druhých. Film otvára dvere do sveta tých, čo prišli o všetko.
Film otvára tému humanitárnej situácie na Ukrajine a konfrontuje divákov so skutočnosťou ľudí, ktorí sa ocitli v neľahkých životných situáciách, ale aj mnohých, ktorí vo vojne prišli o svojich blízkych, o svoje domovy, o priestor pre život. „Čo ste urobili Rusom?“, pýtame sa bezbranných ľudí, ktorí prišli o všetko. Príbehy, ktoré film prináša, ukazujú divákom, kde končí humanitárna pomoc zo Slovenska, a kde začína každodenný boj o život na Ukrajine.
Zvláštny dôraz sa v dokumente kladie na prácu neziskovej organizácie Depaul Slovensko. Táto organizácia, ktorá pôvodne pomáhala ľuďom bez domova, rozšírila svoju pôsobnosť i na humanitárnu pomoc po vypuknutí vojny na Ukrajine. Film opisuje každotýždenný odchod 5 kamiónov s materiálnou pomocou zo Slovenska na Ukrajinu. Vďaka pátrovi Vitalimu sa táto pomoc distribuuje od Kyjeva až po Charkov, Odesu, ale aj Mykolajiv. Dostáva sa tak do miest, kde žijú tisíce vysídlených ľudí, ale aj do miest, kde obyvatelia bojujú o prežitie vo svojich zničených domovoch.
V diskusii, ktorá nasledovala po premietaní, sa režisér Michal Fulier podelil o svoje pocity a zážitky z natáčania. „Svet obleteli obrázky Buče, Mariupolu či Iziumu, ale takýchto miest sú na Ukrajine tisíce. Množstvo trosiek a zničených životov... Musíme si uvedomiť, že situácia, ktorú sme zachytili vo filme, nie je izolovaný prípad. Sme svedkami tragédie, ktorá postihuje mnoho rodín a jednotlivcov," povedal režisér.
Medzi divákmi boli Ukrajinci žijúci v Nitre, ktorí na vlastnej koži zažili hrôzy vojny a teraz sa snažia budovať nový život v bezpečí slovenského mesta. Ich prítomnosť pridala diskusii osobný rozmer a ukázala, že každý príbeh je jedinečný a dôležitý.
Premietanie filmu a následná diskusia ukázali, že umenie môže byť mocným prostriedkom na otvorenie očí spoločnosti a povzbudenie k akcii. Film „Čo ste urobili Rusom?“ a jeho režisér Michal Fulier nám dávajú príležitosť zamyslieť sa nad tým, ako môžeme prispieť k pomoci a podpore tých, ktorí trpia následkami vojny na Ukrajine.
Pozrite si celý film „Čo ste urobili Rusom?“
Film si môžete pozrieť na tomto odkaze: https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/20074/400108#2
Pripájame aj niekoľko momentov z diskusie, ktorá prebehla po premietnutí filmu
Pani z publika: „Je to veľmi nepríjemné, ale taký je život. Prajem si, aby tento film videli nielen Ukrajinci, ale aj ostatní. My tieto udalosti vieme od našich rodičov, od našich príbuzných, ktorí tam zostali, či už zomreli alebo ešte stále tam sedia v pivniciach... O všetkom vieme. Nech tento film premietajú v Európe, nech to všetci vedia, čo nám to Rusko na Ukrajinu prinieslo, čo oni priniesli nám. Smrť, nešťastie pre ľudí. Najhoršie je, že naše deti tam zomreli a zomierajú. Moje dcéra je z Irpiňa. Keď odišli Rusi, ona sa vrátila, aby sa pozrela na svoj dom. Povedala mi, mama, pri našom dome bola veľká jama a v nej zomreli naši ľudia. Pri dome ležal muž, hlava zničená, bolo mozog vidieť... To bolo veľmi strašné, ona sa vrátila sem za mnou, bola v strese. To je hrozné, to je hrozné. Nech to vidia politici, ktorí mám nechcú dať zbrane. Oni nechcú, oni len hovoria, chceme mier. Ale ako chcete mier, keď nám nedávate pomoc? Prepáčte, to je moja emotívna reakcia... Ale ľudia, ktorí sú pravdiví, ktorí majú veľké srdce, ako napríklad Gražena v tom filme, ktorá tam stratila svoju nohu. Tí ľudia, ktorí to cítili, oni to všetko pochopili, oni nás môžu tak lepšie pochopiť. A veľké ďakujem vám. Veľké ďakujem za to, že ste robili týmto filmom veľkú prácu, aby celý svet to videl a vedel. A prosíme vás, dávajte to aj do televízie, pokračujte vo vašej práci. Nech to všetci ľudia vedia. Nech nehovoria, ako raz mne jedna žena na autobusovej zastávke povedala, „ťahaj domov...“, keď ona počula ukrajinskú reč. Niektorí naši ľudia nemajú domov. Kam sa máme vrátiť? Ale veľké ďakujem vám, slovenským priateľom, ktorí nám pomohli a prichýlili nás.“
Režisér: „Ja vám rozumiem, ja vám ďakujem a ďakujem všetkým Ukrajincom, ktorí sú na Ukrajine, aj ktorí bojujú a ďakujem aj vám, ktorí prichádzate. Lebo vy ste tým svedectvom. Aj s mnohými, keď sa rozprávame, máte silu a ste hrdí na svoju krajinu. Ja nie som teraz hrdý na svoju krajinu. My nespievame Slovenskú hymnu, lebo hymnu nám „ukradli“ niektoré extrémne strany, ktoré ju zneužívajú. My nespievame, ja nespievam slovenskú hymnu. Lebo nie som teraz na ňu hrdý. Ale práve u vás vidím, akí vy ste hrdí na svoju krajinu a akí dokážete byť silní. A my tento film ukazujeme, premietame ho aj v rámci Európy aj na Slovensku, v Česku. Ale je to veľmi ťažké. Jedna vec je bojovať s ľuďmi, ktorí veria hlúpostiam a klamstvám. Druhá vec je tento film premietať ľuďom, ktorí na začiatku vojny boli veľmi solidárni a mali otvorené srdce, ale vojna trvá veľmi dlho. A myslia si, že neprichádzajú žiadne výsledky. Že sa nič nedeje. A týmto filmom ich chceme povzbudiť, že to stojí za to. Že stojí za to stále podporovať Ukrajinu.“
Pani: „Ale môžete pustiť tento film v televízii?“
Režisér: „Áno, áno. Vy ste videli tú dlhšiu verziu, ktorá chodí po festivaloch. V tejto je ten slovenský kontext, tie slovenské pochody za mier, ktoré organizovali ľudia z dnešnej politickej koalície a ľudia, ktorí sú proruskí, ktorí veria falošným správam. A áno, tento film bol odvysielaný aj v štátnej televízii. V televízii bola kratšia verzia. No obsah je stále ten istý. Chodíme napríklad po školách, premietame ho mladým ľuďom, čo je veľmi dôležité. Slovensko je veľmi malá krajina, malinká, malinká oproti Ukrajine. My sme ako Charkovská oblasť, také veľké je asi Slovensko. Na Orave napríklad žijú ľudia, s ktorými som sa stretol a ktorí sú úplne proruskí. Premietali sme film, potom bola diskusia a rozprával som sa s učiteľkou a hovorím jej, že má teraz veľa tém a môžete sa rozprávať s mladými ľuďmi o Ukrajine. A ona odpovedala, že sa bojí, že má strach. Spýtal som sa jej že prečo? A ona odpovedala, že by mohla prísť o svoju prácu. Pretože rodičia detí, ktoré chodia do školy, sú proruskí a že sú to ťažké a tvrdé konfrontácie potom.“
Pani: „To vždy bolo tak?“
Režisér: „Áno, áno. Akože my sme postkomunistická krajina.“
Pán pochádzajúci z blízkosti Pavlohradu: „Ja som nepochopil presne, čo sa stalo tým dobrovoľníkom vo filme.“
Režisér: „Kamil a Gražena sú dobrovoľníci z Poľska, ktorí rozvážali pomoc v Bachmute. A počas toho, ako tú pomoc rozvážali, tak boli zasiahnutí ruským delostrelectvom. Kamil bol zranený, mal asi 3 úlomky v tele, Gražena mala amputovanú nohu, na mieste jej vlastne nohu odtrhlo. Boli prevezení do Pavlohradu. V Pavlohrade bola nemocnica v bezpečnej vzdialenosti od frontovej línie, kde prevážali zranených. Pavlohrad bolo miesto, kde sme ju aj išli pozrieť. My sme mali s Kamilom a Graženou byť v Bachmute, len my sme sa vracali z Mikolajevskej oblasti a nestihli sme ich predtým, ako vyrazili. Mali sme mali ísť s nimi, ale oni odišli o deň skôr. Boli by sme tam s nimi počas rozvážania, keď boli zasiahnutí tou delostreleckou paľbou. Takže by sme to asi prežívali priamo tam na mieste.
V Pavlohrade mi bolo veľmi smutno, lebo som videl kolóny autobusov s chlapcami, ktorí išli na frontovú líniu
V Pavlohrade mi bolo veľmi smutno, lebo som videl kolóny autobusov s chlapcami, ktorí išli na frontovú líniu, ktorí išli smerom na Bachmut. To sa ešte o Bachmut bojovalo. Teraz je už Bachmut pod okupáciou.
Takže takto to je s naším Slovenskom. Ale pre nás Slovákov tá situácia nie je jednoduchá. Osobne, za mňa, čakáme bábätko, a ja by som asi utekal so svojou rodinou. Keby prišla vojna, tak by som sa nepostavil a nešiel by som bojovať za naše územie. Ja a mnoho ľudí obdivujeme Ukrajinu a ukrajinský národ, lebo vďaka nim môžeme my tu takto sedieť, môžeme chodiť normálne do práce. Nikto tu jednoducho nezomiera. To je realita. A teraz sa situácia na Slovensku zhoršuje. A vy ako to vnímate? Ako sa k vám ľudia správajú? Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami?“
Pani: „Asi päťdesiat na päťdesiat.“
Iná pani: „Raz som stretla človeka, ktorému bolo asi šesťdesiat plus, ktorý bol agresívny na Ukrajincov. Ale všetci ostatní ľudia boli ku mne veľmi dobrí. Len raz to bolo inak.“
Režisér: „My sme o filme rozprávali aj v televízii, mali sme diskusiu v národnej televízii, na RTVS a chodili nám potom správy na facebook a tak. Ľudia písali škaredé a vulgárne slová, osobné útoky. Títo ľudia sú často odvážni len na internete, kde nie je poznať ich identitu, ale potom, keď ich stretnete osobne, tak často krát ani nie sú schopní nič povedať.“
26. februára prišli tri strely, dve na dvor, jedna do môjho malého domu
Pani: „Tí ľudia by mali ísť pozrieť do Charkova, ja som z Charkova. Môj dom bol zničený 26. februára. Prišli tri strely. Dve na dvor, jedna do môjho malého domu. Strecha bola rozbitá... Pred rokom som bola na Nový rok v Charkove, vrátila som sa a myslela si, že tam doma budem žiť. Ale tie zvuky, bum, bum.... Celý deň, každý deň. Dva mesiace som tam bola a myslela som, že už to nezvládnem. Keď som bola doma, boli na Charkov tri útoky. V zime, 2023. Videla som tri útoky z okna. A tam sedíš a čakáš... Bude to do mňa, alebo nie? A my sme žili aj v pivnici, ale všetko som to videla. To je pravda.“
Režisér: „My sme bývali v Charkove, tam ako je Saltivka, v tej úplne krajnej zóne. Tam je kostol a tam sme v auguste spávali v kryte. Pretože sa tam inak nedalo byť, tam ostreľovali proste stále.“
Chcem byť doma, chcem zomrieť doma
Pani: „Moja kamarátka žije na tej najvzdialenejšej ulici, ktorú bolo vidieť dnes vo filme, na Saltivke. Oni žili vo veľkom dome, dvanásťposchodovom, veľkom. A zostal im jeden vchod, inak bol dom celý zdevastovaný. A mnohí sa odsťahovali, iní sa vrátili späť a prečkali tam dve zimy v dvoch bytoch pre celý vchod. Bez vody, bez tepla, bez všetkého. Okná nezakryli, urobili si improvizované kúrenie a zostali doma. Moja kamarátka hovorila, že chce byť doma. Je staršia odo mňa, má 70 rokov. Hovorila, že chce zomrieť doma, že nechce odísť. Cestovala po Ukrajine a vrátila sa späť, domov. Poznám takých ľudí. Keď som to videla, je to hrôza.“
V Charkove je veľa takých ľudí a každý deň sa niečo stane. Nedávno to bolo, no, kilometer od môjho domu. Zabilo tam ženu, manžela a troje detí. Na Nemičnom. Je to kilometer od môjho domu. Hovoril mi o tom sused, ktorý je teraz v Charkove, je už veľmi starý. A hovoril, že videl z okna tie požiare, že to bolo každý deň, každý deň. A konca nie je vidieť. Kedy to skončí, nikto nevie. A čo sme im urobili?
Všetko vo filme je pravda, všetko je pravda. Všetko je pravda v Charkove. Hrôza. A veľa je tam invalidov. Mladí chlapci, invalidi, to je strašné, strašné to opäť pozerať, strašné.“
Pán: „A boli ste v Mariupole?“
Režisér: „V Mariupole? Nie, maximálne sme boli v tých okrajových častiach ako Cherson, a potom Cirkuny, až sme išli k ruskej hranici. Keď som tam bol viackrát, tak tá prvá návšteva pri Charkove bola frontová línia, ale na jeseň bola ukrajinská ofenzíva a oni získali Charkovskú oblasť a ďalšie oblasti. Tak sme potom mohli ísť aj do Cirkúny a ísť tam ďalej do Deventivky a týchto miest. Alebo sme navštívili Izium, aj v Chersone sme boli. Ale ani by som tam teraz nechcel ísť, na okupované miesto.“
Myši mnohým obhrýzali uši, keď od únavy zaspali a necítili už nič
Pani: „Koľko tam je chlapcov, mladých, ktorí nemajú nohy, nemajú ruky. Oni... Oni tomu neveria. Myslia si, že nemôžu žiť. Chcú svoju ruku, nohu... Niektorí ich posielali do USA, dostávajú protézy. No niektorí hovoria, že už sú len ako obal, ktorý je mŕtvy, nechce sa im žiť. Mladí, ktorí majú 18-20-22 rokov. Keď tam prídeš do nemocnice, nemôžeš sa na to vždy pozerať. Chodili sme do nemocnice pomôcť tým mladým, nemajú ruky, treba im pomôcť, prezliekať ich, prevážať... To bolo všetko treba... Jedna žena chcela ostrihať muža, chytila ho za vlasy a vo vlasoch bolo veľa hliny. Povedala, že mu musí umyť hlavu, pretože takto ho nemôže strihať. A keď mu umyla hlavu, uvedomila si, že nemá na jednom uchu ušnicu... Muž jej povedal, že to myši mnohým obhrýzali uši, v zákopoch, keď od únavy zaspali a necítili už nič... Len ľudia, ktorí tam na bojisku boli a videli to na vlastné oči, len tí rozumejú, vidia, vedia. A tak.“
Iná pani: „Spočiatku som žila v Nikopoli, a potom u brata, tam, v Tomakovskom okrese. A potom už, keď nám vzali vodu a vyhodili Kahovku, v Nikopoli už nie je stará časť. „Oni“ teraz na Enerhodar strieľajú 24 hodín denne.... Tam nie je ani deň, ani noc. Tak už bolo treba niekam odísť, pretože každý deň prerušujú elektriku, plyn. Odišla som z Enerhodaru predtým, ako tam Rusi prišli, pretože sme už videli, že idú... Nuž, to bolo na začiatku, tam, niekde... Marec? To bolo na jar. Neviem presne dátum. To bolo na jar, a oni tam vchádzali.
Doviezli všetko, vojenské stroje, zbrane, vojakov... Ľudia vyšli na protesty proti tomu všetkému, lebo už k tomu nemohli zostať ľahostajní. A teraz tam ľudí provokujú, zamínovávajú tie bloky, energetické bloky. Tam ľudia žijú a bol čas, keď sme už boli ako na sudoch s pušným prachom. Hovorili, aby sme zalepovali všetko, čo sa dá, a sedeli doma a nikam nechodili. Všetko bolo treba zalepiť páskou, okná, dvere, komíny.... lebo si mysleli, že elektráreň praskne a pôjde radiácia. Uvedomili sme si, že môže dôjsť k útoku na jadrovú elektráreň, že to môže byť ako v Černobyle.“
Študent: „Také bolo riziko v roku 2022. Bolo jasné, že je to obrovské riziko, že môže dôjsť aj k útoku. To bolo strašné pre všetkých. Rozhodli sme sa kúpiť jód, aby sme si ochránili vlastné životy. Náš blízky človek z Melitopoľu, on a jeho rodina, jeho dcéra a manželka odišli z Melitopoľu do Záporožia. Ale v Záporoží bolo ťažko, tam boli útoky. Často, lebo to bolo tiež blízko k frontovej línii. Potom oni, jeho manželka a dcéra odišli na sever Ukrajiny, do mesta Berdičev. Nie tak ďaleko od Kyjeva, asi 200 kilometrov, teda na sever Ukrajiny. On bol v Záporoží, lebo tam pracoval. A keď potom prišiel na dovolenku na sever Ukrajiny, tak dve noci nemohol spať, lebo si nevedel zvyknúť na to ticho. Prišiel a čakal, že môže byť počuť výbuchy. Ale nie, bolo ticho, nemohol spať, lebo na ticho už nebol zvyknutý. A až potom na tretiu noc už mu bolo lepšie. To už sú psychické traumy. Milióny ľudí z tých prifrontových línií, z tých veľkých miest, ktorých je veľa. Odesa, Mykolajiv, Cherson, Záporožie, Dnipro, Charkov, aj Kyjev... Ale je to riziko pre všetky veľké mestá po Ukrajine, a nie len pre veľké, boli aj malé mestá, ktoré boli tiež bombardované. Rakety došli aj do Ľvova.“
Bol som v šoku aká je to obrovská krajina
Režisér: „A to sa Slovákom ťažko vysvetľuje, lebo my poznáme tie miesta. Hovoríme Buča, Izium, Charkov... A každý si to predstavuje tak lokálne. My si to predstavíme tak lokálne. Ale ja som bol v šoku, že je to obrovská krajina, obrovitánske územie. A ako sme prechádzali popri tej frontovej línii, tak často krát to bola mesačná krajina. Tam nebolo nič. To boli vypálené kilometre, kilometre zničených, vyhladených dedín. A že to sú obrovské oblasti. A toto sa Slovákom veľmi ťažko vysvetľuje... Vždy im hovorím aké je to obrovské územie, ktoré je zničené. A žije tam veľmi veľa ľudí, ktorí sú tým zasiahnutí.“
Pani: „Veľké mestá môžu byť v budúcnosti ešte dobudované, ale miesta, ktoré nie sú veľké, sú proste vypálené, vyplienené, tam nie je nič, tam už nič dlho nevyrastie. Koľko je tam zničenej zeme, že to všetko, všetko... (plač)“
Študent: „Aktívne boje sú tak na línii 3 200 kilometrov teraz. To je spolu dva krát viac ako sú hranice Slovenska. Na každej línii, kde bojujú, tak tam všetko ničia, život, vegetáciu. Tam je to strašné.“
Pani: „A u nás teraz, tam tiež bojujú, lesov je veľa na Ukrajine. Lesy, ach... A teraz veľa divočiny prichádza do miest, zvieratá prichádzajú do miest. V Charkove žijú labute, líšky sa prechádzajú, behajú po meste ako psi. Pred bojom tak nebolo nikdy. A teraz máme labute, zajace behajú po uliciach... Veľa myši tiež prišlo, potkanov.“
Iná pani: „A moria? Čo urobili s moriami? S Azovským, s Čiernym morom. Ja neviem, koľko rokov nebudeme môcť vstúpiť... Kde bude prístup, lebo tam more vyplavuje míny, padajú na breh. To je proste strašné. A zničené potrubia...“
A keď sa pretrhla Kachovská priehrada, keď ju zničili. Koľko našich ľudí zahynulo, stovky tam plávali, je strašné, čo sa tam stalo. Všetci sa rozutekali, všetci zmizli, ich domy už nie sú, koľko ľudí zostalo bez domova, bez všetkého. A hlavne, naše deti. Čo si budú pamätať, čo budú vedieť, na čom vyrastú, aké budú mať vedomie, čo budú hovoriť?“
Pani: „Veľmi ďakujeme, že ste toto otvorili a rozprávate ľuďom, aby to vedeli, to je veľmi dôležité. Verím, že na Slovensku bude dostatok ľudí, ktorí budú ďalej podporovať Ukrajinu, budú podporovať našu krajinu.“
Lebo čokoľvek vám budem rozprávať, tak je to hrozne málo
Režisér: „Prvý krát sa film takto premietal čisto pred Ukrajincami, lebo vždy sme to premietali Slovákom alebo inému zahraničnému publiku. Vždy bolo len pár Ukrajincov, čo sa prišlo pozrieť, ale nikdy to nebolo takto, že všetci boli z Ukrajiny. Je to pre mňa nová skúsenosť a mne sa ťažko rozpráva. Lebo čokoľvek vám budem rozprávať, tak je to hrozne málo. Vy ste to zažili, žijete tým a je to vaša krajina. Len ja vravím a verím, že na Slovensku bude dostatok ľudí, ktorí budú podporovať Ukrajinu a budú podporovať víťazstvo. Som presvedčený o tom, že môžeme hovoriť o mieri, myslím, že to hovorila pani, že o tom mieri sa dá hovoriť, keď jednoducho Rusi odídu. Neviem, ešte som nestretol Ukrajinca, ktorý by povedal, že by obetoval tú svoju zem. Ale neviem si predstaviť, že sa politici budú hádať, čo sa vytvorí nejaký kordón akási hranica a časť Ukrajiny by patrila Rusku. Ja v tom nevidím žiadny význam. Poznám veľa chlapcov, ktorí bojujú na fronte, a sú veľmi unavení z toho a už nevládzu bojovať, ale stále ich niečo drží a bojujú. Ale ja vidím to riešenie v tom víťazstve.
Som veľmi rád, že včera sa vo Francúzsku odohralo veľké stretnutie zástupcov Európskej únie. Tam bol aj náš premiér Fico, ktorý to všetko spochybňuje. Ale z Európy je naozaj veľká snaha, že teraz Ukrajina naozaj potrebuje pomoc. Vojaci tam naozaj nemajú s čím bojovať a Ukrajina jednoducho teraz potrebuje podporu.“
Často sme otvárali mapu a hovorili, toto je Rusko a toto je Ukrajina
Pani: „Veď Ukrajina je taká malá a Rusko také veľké. Na začiatku vojny sa ma pýtali ľudia v Európe, Rakúšania sa pýtali, Íri, Škóti sa pýtali, boli sme v mnohých krajinách. A pýtali sa, prečo, prečo, nechápeme. A často sme otvárali mapu a hovorili, toto je Rusko a toto je Ukrajina. To je hrozné, nerozumeli sme, ja tomu dodnes neverím. Je to ako strašný film. Ja som pozerala váš film ako strašný film. A to je v našom živote. A ľudia nerozumejú, prečo, prečo? Nerozumiem tomu všetkému. Ako bude, tak bude.“
Študent: „Keď začala vojna vo februári tak sme sa práve v škole učili históriu o druhej svetovej vojne. A videli sme paralely. Aj vtedy na začiatku, keď Hitler napríklad mal také veľké ambície. Ale to nezačalo tak, že on chce celú Európu, celý Sovietsky zväz. No dobre, trochu Československa... A Británia a ostatní, OK, dobre. A nemysleli si, že on pôjde aj ďalej a ďalej. Ale niektorí aj teraz sú si tak istí, že Ukrajina, OK, a to bude koniec. Ale to už nebude koniec, pretože ambícia, to je ako morská voda, ona prichádza, ešte, ešte, ešte, a tie ambície.... to je strašné, to treba rýchlo pochopiť. Pretože, ako som hovoril, na začiatku všetci podporovali, všetci. Pomoc, pomoc, pomoc, bojovať, bojovať a teraz? Všetci ťažko myslia, na dvoch stoličkách chcú sedieť. Ale problém je v tom, že sme sa smiali v marci v 22. roku, že ruská armáda nevyhrá. Pretože prišli nejakí hlúpi chlapci a ani nevedeli, čo vlastne robia. Mysleli, že prídu, Kyjev porazia za tri dni na autobusoch, na troch tankoch a to je všetko.
Teraz to už nemôžeme hovoriť ako predtým, pretože Rusko, s dvoma miliónmi nábojov na rok 2024, už nie je tým Ruskom, ktoré prišlo v roku 2022. Už sa tiež veľa naučili, FPV (bezpilotné lietadlá, drony), úplne preformovali svoje vojenské postupy. Teraz sa všetci musia spojiť, pretože Ukrajina sama nemôže vyriešiť túto situáciu. V Európe je cena len v peniazoch, v euro. Miliardy, desať miliárd. Na Ukrajine je to ale cena života, tých ľudí, detí... Domy je možné znovu vybudovať. To je tiež len cena v peniazoch. No životy, všetko, toto nie je život. Každý Ukrajinec má nejakého traumatizovaného alebo mŕtveho príbuzného, či blízkeho človeka.“
Pani: „Najdôležitejšie je, že elita, samotná mládež, samotní silní bojovníci, umierajú, umierajú tam, kde môj priateľ žije.“
Musíme získať späť tú našu zem, pretože to je zem našich predkov, je to naša zem a zem našich detí
Režisér: „No a vy si myslíte, že aké je riešenie toho konfliktu? Lebo ja to vidím akože z diaľky. Ja som tam bol, ale možno to stále vidím z diaľky a hovorím, že musí Ukrajina vyhrať. Musí vlastne získať to svoje územie. Ja to vidím takto, ale možno... neviem, na Ukrajine som sa veľa o tom rozprával a vždy som sa stretával práve s tým, že „musíme získať späť tú našu zem, pretože to je zem našich predkov, je to naša zem a zem našich detí“.
Pani: „Ale Rusko má inú históriu. Keď ja som bola malá, oni sa učili jednu históriu, ja som sa učila inú históriu. Rozprávali sme len po rusky. Naša ukrajinská reč bola taká, len ako z dediny. Všetci boli takí, najmä tí z Charkova, vo veľkých mestách. Len ruský jazyk bol v škole, ukrajinský dvakrát do týždňa, ruský bol celý čas. Televízor ruský, všetko ruské. Verila som, že sovietske deti sú najšťastnejšie deti na svete. Myslela som, keď som bola malá, že všetky deti vo všetkých krajinách sú chudobné, biedne, lezú po zemi, spia s červami. Tak som si myslela, tak som sa učila. Tak som si myslela, že máme Artek, máme všetko dobré, tak nás učili. To bola ale propaganda. Verila som a prišla som do inej krajiny a pozerám, áno, aj tu ľudia tiež veľmi dobre žijú, a lepšie. Aj v iných krajinách. My sme verili, my sme verili tomu. My sme verili, rozumiete, my sme verili tomu. Veľmi som verila, hovorím, dedko, vy ste ma tak učili.“
Režisér: „A kedy sa to zmenilo, až teraz?“
Pani: „Treba povedať, zmenilo sa to niekde pred 20-30 rokmi, v 90-tych. Ale stále v hlave to mám ešte, no ja som predsa stará, už mám 60. Rozumiete, nás učili, a my sme verili. To je strašné, my sme verili, komunisti, milionári, všetkým sme verili. Hovorili sme, že Amerika plače, ale teraz, všetky ich deti odišli do Ameriky, elity si všetko kúpili v Anglicku... Všetci oni, kto mali peniaze, všetci poutekali.“
To bolo všetko hrozné. Čo bude ďalej? ...
zdroj ilustračných fotografií: film „Čo sme urobili Rusom?“
