Majiteľka Madla Rjabininová je jej bývalá študentka. „Keď mi povedala, že ide otvárať kaviareň, nejako mimovoľne mi to napadlo. Čo tak ponúknuť debatu pri kávičke. Po anglicky. V jednom období fungoval aj nemecký, francúzsky a taliansky stôl. Tieto neprežili, ale my sme skalní,“ smeje sa Elen. Dobrá nálada je pre túto dôchodkyňu jednou z poznávacích čŕt a určite sa prenesie aj na vás, ak sa v Libresse zastavíte vo štvrtok o 17. hodine. „Väčšinou chodia Slováci. Sú to rôzni ľudia. Napríklad 66-ročný pán, ktorý bol voľakedy námorníkom a angličtinu sa začal učiť na lodi. Alebo lekárka, moja bývalá študentka z gymnázia či moja bývalá kolegyňa, ktorej syn s rodinou žije v Londýne, tak chce vedieť komunikovať, keď za ním ide. Často ľudia privedú svojich známych a kamarátov. Ale bolo obdobie, keď chodili aj cudzinci z rôznych krajín. A to bolo výborné pre tých našich, ktorí sa učia, lebo mohli komunikovať a stretnúť sa aj s rôznymi odtieňmi angličtiny.“ Práve komunikácia je základom pri štvrtkových English Table v Libresse. „Naša zásada je hovoriť. Žiadne vyučovanie, žiadna gramatika, hovoríme o všetkom a o ničom. Už si zvykli a netreba ich už veľmi nabádať, aby hovorili o čom len chcú. Samozrejme, ak má niekto nejaké otázky na gramatiku, napríklad naďabil na niečo pri čítaní apod., tak to vysvetlím a precvičíme si to. Ale teda zásadne po anglicky.“ Z vlastnej skúsenosti možno viete, že pri komunikácii v cudzom jazyku vás blokuje strach z toho, či bude všetko z vašich úst vychádzať gramaticky správne. Priznajte sa, koľkých pochytí panika pri pomyslení na predprítomný čas? „Tento strach treba odbúravať. Netreba sa báť hovoriť. Nie je dôležité ako sa to povie, ale ako sa tomu porozumie. Dôležitá je komunikačná stránka. Ak vám niekto nebude rozumieť, lebo skomolíte výslovnosť alebo slovosled, tak sa spýta, ako ste to mysleli, alebo či ste mysleli toto a toto a už je to konverzácia. A toto u nás v kaviarni funguje perfektne. Žiaden strach z hovorenia.“ Návštevníci English Table si na túto pravidelnú štvrtkovú aktivitu tak navykli, že aj počas troch mesiacov, keď bola Elen v nemocnici sa stretávali a konverzovali. Jej to však dosť chýbalo.

Učenie v krvi

Elen Vargicová sa angličtinu začala učiť na strednej škole, keď mala 14 rokov. Študovala na ekonomickej škole a anglického jazyka mala viac ako inde. „Na bežných stredných boli 3 hodiny, my sme mali ešte plus 2 hodiny anglickej korešpondencie. Navyše sme mali dvoch veľmi dobrých učiteľov, takže sme boli v angličtine skutočne silné,“ spomína. Po maturite jej vraj bolo úplne jasné, že musí študovať angličtinu. Pôvodne ju chcela mať v kombinácii s históriou, ale keďže tá sa neotvárala, tak si pribrala slovenčinu. A dnes akoby ju našla. Ale poporiadku. Po skončení vysokej školy začala Elen Vargicová učiť na Gymnáziu Eugena Gudernu v Nitre, kde vydržala až do roku 1991. Vtedy založila prvú súkromnú jazykovú školu pod Zoborom – VAGeS. S výučbou slovenského jazyka pre cudzincov začali okolo roku 1996, kedy ľudí zo zahraničia v našich končinách pribúdalo. „Mochovce vtedy začali byť viac medzinárodné. No a väčšina cudzincov manažérov býva tu alebo v Leviciach, takže dopyt po našom jazyku rástol a ja som začala učiť cudzincov. Samozrejme, všetci sme sa toho báli, lebo metodika výučby slovenského jazyka pre Slovákov je iná ako pre cudzincov.“ Už predtým však mala skúsenosť s učením slovenčiny cudzincov. V školskom roku 1991/1992 do jej rodiny cez výmenný program prišiel Američan David z Freemontu. „Raz sa ma spýtal, prečo hovorím: Mám knihu., keď je to kniha. Celé dopoludnie som premýšľala, ako mu to vysvetliť. Zrazu mi blyslo: Mám to! David, veď to je akuzatív. Mám knihu. A kniha je nominatív. On sa na mňa zadíval a pýta sa: Čo je ten akuzatív. (Smiech.) Slovenčina je komplikovaná, lebo je to flektívny jazyk. Máme veľa koncoviek. U nás sa vetné vzťahy vyjadrujú hlavne koncovkami, na rozdiel od angličtiny, kde na to slúžia predložky a poriadok slov.“ Až praxou a pribúdajúcimi študentmi sa naučila, ako vlastne slovenčinu učiť, aby z toho nemal nikto stres.

V siedmom nebi

Jazyková škola, ktorú pred takmer 30 rokmi Elen Vargicová založila, mala ambíciu byť iná. Zavádzali to, čo je dnes už, ako sama dúfa, prirodzené. Napríklad študenti nesedia v triedach tak, že si pozerajú na chrbty, ale za okrúhlym stolom. Učiteľov oslovujú krstnými menami a po vstupe do budovy sa hovorí iba po anglicky. „Aj keď sa niekto pýtal na organizačné veci, tlačili sme ich do komunikácie. A ďalšia vec, ktorou sme boli iní, boli anglické tábory. Vždy prvý júlový týždeň sme deti viedli k hovoreniu po anglicky a plus boli zamerané na anglickú drámu. To bolo úžasné! Dnes sa robia trošku inak, ale skvelé je, že ich navštevujú deti našich bývalých študentov.“ Hoci Elen osud VAGeS-u sleduje už iba z diaľky, jej láska, učenie, jej nechýba. Okrem angličtiny súkromne alebo počas štvrtkov na English Table, vyučuje aj slovenčinu pre cudzincov. „Väčšinou jeden povie ďalšiemu a je to taká reťazová reakcia. Jedna skupina mojich študentov slovenčiny sú ľudia, ktorí majú slovenských partnerov a prídu sem žiť a potom sú to rôzni manažéri, ktorí tu pracujú. Najviac z Mochoviec, kde sú Španieli, Francúzi, Taliani.“ To, že niekto prejaví snahu zvládnuť slovenčinu si Elen veľmi váži. „Som v siedmom nebi! Vždy, ako prvé, keď takýto študent prejaví záujem o slovenčinu poviem, ešte po anglicky: Ty si môj človek.“ Ale platí to aj pre Slovákov, ktorí „lúskajú“ angličtinu. „Všetkých povzbudzujem slovami: Viem, že chceme byť perfektní v jazyku, ktorý sa učíme. Ale nemusíme byť perfektní. Netrápme sa tým, čo nevieme, ale tešme sa z toho, čo vieme.“

Foto: Archív E. V.