Ivan Antonio: Nebojte sa rozdielov.
Sú pridanou hodnotou pre život!
Jeho prvá cesta do zahraničia viedla z južného Talianska do Žiliny.
Do života mu zasiahla láska a náhoda a tak už viac ako 17 rokov je jeho druhým domovom Nitra.
Ako dlho žiješ na Slovensku?
Od januára 2006, keď som ako študent Politecnico di Bari získal postgraduálne štipendium na Žilinskej univerzite. Bolo to štipendium Marie Skłodowska-Curie Actions. Ale v podstate za všetkým bol Braňo, výskumník zo Žilinskej univerzity, ktorý hľadal adeptov na mojej univerzite. V tom čase som sa hlásil na zisk titulu PhD. Stali sa z nás priatelia a raz mi tak povedal, že prečo nerobím to isté, čo on. A moja odpoveď bola, prečo nie! (Smiech.) Niekedy osud zaklope na tvoje dvere neočakávane.
Čo si vtedy vedel o Slovensku?
(Smiech.) Vtedy som ani len nevedel, že Slovensko existuje. Mnoho ľudí v Taliansku si stále mýli Slovensko a Slovinsko. Niektorí moji priatelia sa ma ešte aj dnes pýtajú, ako vyzerá more na Slovensku. Raz som dokonca dostal balík z Talianska sa adresou Nitra/Slovisnko. (Smiech.) Pred príchodom som sa ale pripravoval, a bolo to veľmi vtipné, lebo vtedy u vás bola skutočne chladná zima a ja som sa do Žiliny, kde bolo mínus 20 stupňov, presťahoval z juhu Talianska, kde bolo plus 10. Pamätám si, že v tom roku som prvý raz videl cesty bez snehu až v apríli. Takmer som si myslel, že ten sneh sa tu nikdy neroztopí.
Ako si sa tu zabýval?
Nikdy predtým som nebol mimo Talianska. Takže som bol trošku vyplašený, ale hneď v úvode môjho pobytu na Slovensku som mal milú skúsenosť s jedným chalanom. Spýtal som sa ho na niečo na autobusovej zastávke v Bratislave. Keď zistil, že som cudzinec, pozval ma na kávu, všetko, čo som potreboval, mi vysvetlil a vieš čo? Po rokoch som tohto chalana stretol ako jedného z manažérov spoločnosti, s ktorou som pracoval. Svet je veľmi malý. Rob dobro a ono sa ti vráti.
Strávil som skvelý rok na Slovensku. Študijný systém tu je úplne iný. V Taliansku sme mali viac teoretického vzdelávania, zatiaľ čo v Žiline sa preferovala prax. Bol to skutočne zábavný študijný pobyt. Študentský život bol fajn, len problémom mojej väčšej integrácie bolo, že príliš nepijem alkohol, no a vieš, ako je to tu. (Smiech.)
Tvoja manželka je Slovenska, ako ste sa zoznámili?
No, začiatkom júna 2006 chcel ísť môj kamarát na koncert Zuzany Smatanovej s tromi kamarátkami. Nechcelo sa mi. Hovoril som mu, pozri, my máme 26, ony akurát skončili strednú, majú 18, 19. No ale on sa nedal odbiť a tak som stretol svoju manželku. Ponúkla mi koláč, ktorý upiekla. Mnoho Sloveniek ukradlo moje oči, niektoré moje telo, ale ona mi ukradla srdce! Ale nebolo to také jednoduché, pretože sa obávala mať vzťah s cudzincom, Talianom. Detaily nebudem rozpitvávať, mnohí by začali plakať… Dokonca som prišiel som naspäť na Slovensku 24. decembra, keď sme sa už rozišli a našiel som ju plakať pod vianočným stromčekom na žilinskom námestí. Tam som jej povedal, že budem robiť to isté na druhý deň v Ríme. Nuž, vôbec nie je pravdou, čo sa u nás na západe hovorí o dievčatách z východnej Európy, že čakajú na princa na bielom koni a nevedia sa dočkať, kedy s ním utečú. Keď sme sa dali dokopy, môj výmenný pobyt sa blížil ku koncu a ja som sa mal vrátiť späť do Talianska. Ako sme sa tak prechádzali v Bratislave, zbadal som plagát talianskej energetickej spoločnosti, ktorá začínala pracovať na Slovensku a hľadala ľudí. Veľmi intuitívne som tam poslal životopis. V marci 2007 som prišiel do Nitry a stal som sa súčasťou veľkého energetického projektu.
Máš dve deti, ako s nimi doma hovoríte? Po slovensky, po anglicky, po taliansky?
Správne, Slovensko mi dalo dvoch nádherných synov – Samuel Antonio má 5 rokov, Alexander Mattia skoro 2. Je vtipné, ako táto jazyková problematika všetkých zaujíma, ale musím povedať, že pre nich je absolútne prirodzené a jednoduché hovoriť s mojou manželkou po slovensky a so mnou po taliansky. A prepínajú to bez toho, aby si to uvedomovali. Samuel v pohode prekladá mojej mame, keď je v Nitre, už asi od svojich štyroch. Ak sa s nimi snažím hovoriť po slovensky, je to pre nich čudné. No a keď so ženou hovoríme spolu po anglicky, uvedomujeme si, že starší syn nám rozumie, aj keď predstiera, že nie. (Smiech.) Moja rada: Nebojte sa rozdielov. Sú pridanou hodnotou pre život!
Ako sa ti žije v Nitre? Je to tu iné ako v tvojej domovine?
Sú tu pre mňa trochu zvláštne veci, napríklad to, že centrum je praktická neobývaná a väčšina budov patrí cirkvi, zatiaľ čo väčšina obyvateľov mesta býva na sídlisku Klokočina. Okrem príjemných ľudí, ktorých poznám z bežeckej skupiny, sú v Nitre aj o čosi menej priateľskí, ale vo všeobecnosti sú tu ľudia milí. Nikdy som netrpel nejakou diskrimináciou, preto, že som Talian. Iba rodina mojej manželky zvykne hovoriť: Si sprostý ako Talian. (Smiech.) Ale vážne, stretol som tu utečencov z Iraku a diskriminácia je problémom skôr pre nich.
Spomenul si bežeckú skupinu, začal si s behom v Nitre?
Nitra je pôvabné mesto a ver, alebo nie, kedysi som bola fakt iný a veľa života vonku som si neužil. Fakt až po niekoľkých rokoch som zistil, že je tu taký obrovský park! (Smiech.) Takže áno, začal som behať v Nitre. Ale ako si tak všímam, na Slovensku všeobecne všetci športujú. My, v Taliansku sme lenivejší, aspoň u nás na juhu. Auto používame prakticky stále. No až tu som zistil, že keď Slovák povie, že je niečo blízko, môže to znamenať aj 30 minút chôdze v lese. (Smiech.)
Foto: Archív Ivan Antonio Gannielli
